Ludwig van Beethoven

Ludwig van Beethoven „Chytím osud pod krk, nesmie nado mnou zvíťaziť. Je predsa také krásne ho tisíckrát prežívať, aj keď nie som preň stvorený...“ Tieto slová napísal Ludwig van Beethoven vo chvíli, keď bol na pokraji zúfalstva. Od najranejšieho detstva mal ťažký život. Jeho otec hudobník - tenorista bol surový opilec, ktorý keď rozpoznal talent malého Ludwiga, chcel z neho podľa Mozartovho vzoru urobiť zázračné dieťa, a tak zarábať peniaze. Budil chlapca aj v noci, aby cvičil a hral. Len-len, že mu nesprotivil hudbu na celý život. Ludwig otca nenávidel, no úprimne miloval svoju matku. Keď zomrela, staral sa sám o výchovu bratov, lebo na otca sa nedalo spoľahnúť. Sám preberal aj jeho penziu aby ju otec neprepil. Hoci Ludwig van Beethoven dostal v Bonne len najzákladnejšie vzdelanie, vďaka kurfistovi sa dostal do Viedne, kde sa hudobne vzdelával u J. Haydna, J. Schenka, A. Salieriho a v kontrapunkte u J. G. Albrechtsbergera.

Čoskoro sa preslávil ako klavirista

Koncertoval v rôznych európskych mestách, roku 1796 navštívil aj Prahu. Jeho interpretačné a improvizačné schopnosti však najlepšie poznala Viedeň. Len čo však začal strácať sluch, asi od dvadsiateho šiesteho roku života, postupne začal opúšťať dráhu koncertného umelca a venoval sa výlučne komponovaniu. Keď pracoval pri klavíri, dával si do úst drevenú tyčku a opieral sa o rezonančnú dosku, aby vôbec niečo počul. Približne od roku 1819 bol celkom hluchý. Beethoven bol nižšej postavy, mal vypuklé čelo, malý štvorhraný nos, energickú bradu a prísne pery – tak ho opisovali jeho súčasníci. Pekný nebol, ale z jeho tváre vyžarovala sila osobnosti, ktorá nepoznala pocit malosti ani podliehanie zdanlivo neprekonateľným okolnostiam

.

Celý život bojoval za ideály v duchu Francúzskej revolúcie

Ku ktorým sa hlásil, burcoval k prejavom ľudskosti – a altruizmu – lásky k blížnemu. Pred nikým sa neskláňal ako lokaj, ani pred cisárom, keď ho stretol na kúpelnej kolonáde. Vždy vystupoval ako slobodný, nezávislý umelec. Jeho dielo je úmerné zápasu, ktorý zvádzal o každú notu svojej hudby. Na rozdiel od Haydna, ktorý tvoril bez zábran, a od Mozarta, ktorého v jeho nevyčerpateľnej tvorbe viedla intuícia, Beethoven, tretia vrcholná osobnosť viedenského hudobného klasicizmu, o svojich dielach najprv dlho premýšľal, pripravoval si k nim tematický materiál, ktorý veľakrát menil.

Tvrdí sa, že skôr než sadol k notovému papieru, mal kontúry diela sformulované už v pamäti. Napriek tomu nejedno dielo po čase prepracovával, kým nedospel k jeho ideálnej podobe. Takáto reflexia tvorivého procesu bola čímsi neznámym a dovtedy nezvyklým, v dôsledku čoho bol síce počet jeho skadieb menší, ale na druhej strane emocionálna hĺbka a presvedčivosť vyjadrených ideí boli silnejšie. Tento spôsob tvorby vystupňoval novosť aj vybrúsenosť stavby hudobného diela. V tomto smere bol Beethoven iný ako jeho predchodcovia a súčasníci.

Hudbe vtlačil pečať svojej osobnosti

Danú rozmerom jeho génia, ale aj veľkosťou duchovného zápasu, ktorý viedol pri uskutočňovaní svojich trvalých životných predstáv. Ludwig van Beethoven je autorom 9 symfónií, v ktorých vrcholí princíp klasickej tematickej práce. Hlavným inšpiračným zdrojom sa preňho stali osobné zážitky a ideály slobodného, republikánsky zmýšľajúceho umelca: 3. symfóniu Es dur (Eroica) venoval Napoleonovi a revolučno – demokratickým cieľom, pred ktorými ľudstvo stálo a ktoré Napoleon spočiatku reprezentoval. Keď sa však Napoleon dal korunovať za cisára, Beethoven svoje venovanie zrušil. 

V symfónii Eroica sa skladateľ definitívne rozišiel s minulosťou (s veľkých umelcov si naďalej veľmi vážil J. S. Bacha). Podobne aj v 5. symfonii c mol (Osudová) bojoval s nepriazňou osudu a aj v nej dospel k mimoriadnej myšlienkovej zovretosti všetkých viet cyklickej symfónie. 6. symfónia F dur (Pastorálna) vyjadruje autorove dojmy z prírody so zvukomalebnými detailmi, ako ich vnímal vtedy už takmer nepočujúci umelec. Vrchol Beethovenovej symfonickej tvorby predstavuje 9.symfónia d mol, komponovaná v záverečnej vete na Schillerovu Ódu na radosť. V tejto veľkolepej skladbe autor prekonal všetky dovtedajšie možnosti hudobného výrazu.

Nadčasovú platnosť

Má nielen samotné dielo, v ktorom dokonale vyjadril myšlienku zbratania ľudstva, ale aj jeho spojenie s vokálnou zložkou a mohutná výstavba jednotlivých viet sa nadlho stali vzorovým, umelecky neprekonateľným dielom. Podobný nadčasový význam má aj Beethovenova opera Fidelio, v ktorej autora zaujala vernosť manželskej lásky a vykupiteľské poslanie ženy (hoci veľmi túžil po živote s milovanou ženou, nikdy sa mu to nesplnilo) ; v tomto diele je však dôležitejšie autorovo vyjadrenie túžby po slobode, rovnoprávnosti ľudí a protestu proti týraniu a útlaku. Po Mozartovom Don Giovannim patrí Fidelio k vrcholným dielam operného repertoáru vôbec. Jednota Beethovenovho hudobného slohu je udivujúca vo všetkých oblastiach hudby, ktorých sa autor svojou tvorbou dotkol.

Mimoriadny význam pre vývoj klavírneho umenia

Majú jeho klavírne, husľové a violončelové sonáty, z ktorých niektoré majú svoje ustálené názvy (Patetická, Mesačného svitu, Valdšteinská, Appassionata, Kreutzerova, Jarná) ; neraz vyjadrujú osobnú konfesiu skladateľa, dovršujú klasickú stavbu sonátovej formy a osobitným spôsobom ju individualizujú. Rovnako vynikajúcimi dielami sú aj sláčikové kvartetá a triá, husľový koncert a trojkoncert pre husle, violončelo a klavír a niekoľko netradičných diel (dychový sextet, oktet), ďalej ouvertúry (Leonora, Prométheus, Egmont, Coriolan a iné), ako aj jeho veľkolepá Missa solemnis – dielo skôr altruistických ideálov, určené viac pre koncertné siene, než ako liturgické dielo do chrámov. Ludwig van Beethoven sa postupne vzďaľoval od ľudí, žil samotársky, pre svoj vnútorný nepokoj často menil byty.

Jeho duševný stav

Ovplyvnený hluchotou a chorobou tela, mal neraz blízko k samovražedným úmyslom (o čom svedčí skladateľov tzv. Heiligenstadtský testament z roku 1802), ktoré autor prekonával len vďaka silnej vôli a uvedomeniu si svojho umeleckého poslania. V tomto trpkom, doslova krutom boji s odudom, ktorý s takou húževnatou voľou premietol do svojej tvorby, sa nám Beethoven javí v titanskej a neprekonateľnej veľkosti.

Život

Mozart sa narodil ako najmladší zo siedmich detí Leopolda a Anny Marie Mozartových. Zo všetkých siedmich súrodencov sa však dospelosti dožil iba Wolfgang a jeho o štyri a pol roka staršia sestra Anna Marie, prezývaná Nannerl.

V detstve bol s celou rodinou na dlhých hudobných turné po metropolách celej Európy: tri roky trvajúcom po západnej Európe: severné Nemecko, Nizozemsko, Paríž, ďalej Londýn, Haag a znovu Paríž, južné Francúzko a Švajčiarsko. V Anglicku sa zoznámil s Johannom Christianom Bachom, ktorý ho učil hre na klavír, a spoznal bližšie prostredie talianskej opery. Wolfgang a jeho sestra boli na turné predstavovaní ako zázračné deti.

V neskoršom veku podnikol Mozart, teraz iba so svojím otcom, študijné cesty po Taliansku. Pomocou otcových známostí získaval Mozart od šľachty objednávky na opery. V Taliansku Mozart spoznal taliansky hudobný štýl, ktorý bol vtedy uznávaný za jediný a dokonalý, a skomponoval dve typicky talianske opery: Mithridates, kráľ pontský a Lucius Sulla; ďalej serenádu Ascanius v Albe. Počas talianskej cesty sa zhoršil Mozartov vzťah k otcovi. Po návrate z Talianska Mozart navštívil Viedeň a Mníchov, kde sa konala premiéra jeho opery Záhradníčka z lásky.

Nejakú dobu strávil Mozart v rodnom Salzburgu, ale čoskoro bol prepustený zo služby a odišiel na jeseň v roku 1777 s matkou na ďalšie turné po Európe. Prešiel niekoľko nemeckých miest a keď sa mu nepodarilo získať miesto v Mannheime, odcestoval aj s matkou do Paríža. Tá sa tu však nakazila tyfoidnou horúčkou a za 14 dní zomrela.

Do Salzburgu sa Mozart vrátil v januári 1779 na miesto organistu. Počas dvoch rokov pôsobenia v Salzburgu skomponoval okrem zvyčajných skladieb súvisiacich so službou pri dvore takisto niekoľko opier pre kočovné divadelné spoločnosti a divadlo v Mníchove. Mozart život v Salzburgu zle znášal. Ako arcibiskupov poddaný sa usiloval o prepustenie zo služby. Tomu arcibiskup nevyhovel, takže do Viedne Mozart ušiel ilegálne.

Vo Viedni sa Mozart zapojil do pokrokových krúžkov. Jeho tvorba bola súčasťou pokusov o vytvorenie pôvodnej nemeckej opery, teda vrátane spievanej hovorovej nemčiny. Nemecká opera mala nahradiť talianske umenie, považované za elitárske. Tak vznikol singspiel Zaida a oceňovaná opera Únos zo Serailu. V roku 1782 sa Mozart oženil s dcérou svojej bývalej domovníčky, Konstancou Weberovou. To sa stretlo s odporom sestry Anny a otca Leopolda. Dovŕšila sa tým roztržka, ktorá vznikla už pri Mozartovom konflikte s arcibiskupom Colloredom a odchode do Viedne.

Počas prvých dvoch rokov vo Viedni dosiahol Mozart vrchol svojej tvorby, čo sa prejavilo aj na jeho príjmoch. Po pôrode jeho prvého dieťaťa Raimunda, ktorý však zomrel niekoľko mesiacov po narodení, Mozart odišiel so svojou manželkou do Salzburgu, aby ju predstavil otcovi a sestre. K uzmiereniu však nedošlo. Dva roky po narodení druhého dieťaťa Carla Thomasa, ktorý sa dožil dospelosti, porodila Konstance ďalšieho syna. Ten však zomrel takisto veľmi skoro.

V roku 1785 Mozart vstúpil do viedenskej slobodomurárskej lóže Dobročinnosť. Medzi rokmi 1786 a 1790 vznikli Mozartove najslávnejšie opery Don Giovanni a Figarova svadba, ktorá bola zhudobnením politicky kontroverznej komédie francúzskeho dramatika Beaumarchaisa. Autorom libriet bol Talian Lorenzo Da Ponte. Obidve opery boli s veľkým úspechom uvedené v Prahe, čomu bol Mozart osobne prítomný a znížilo to jeho finančné problémy. Po návrate z Prahy bol Mozart prijatý do služby pri dvore, čo mu opäť zvýšilo príjmy, ale napriek tomu mal finančné ťažkosti, ktoré musel prekonávať pôžičkami. V roku 1789 podnikol trojmesačné turné po severnom Nemecku, ktoré nebolo príliš finančne úspešné.

Po smrti Jozefa II. v roku 1790, jeho brat a nástupca Leopold II. , reorganizoval dvorný život, ale Mozarta sa to nedotklo. Náročné pre neho ale bolo financovať Konstancino liečenie v kúpeľoch Baden. Štyri doposiaľ prekonané pôrody a nervové otrasy spôsobené stratou troch detí jej značne podlomili zdravie.

V tej dobe Mozart získal objednávku na novú taliansku operu, ktorej libreto pôvodne odmietol Antonio Salieri, Mozartov sok, s názvom Cosi` fan tutte (Také sú všetky). Podľa romantickej fabulácie 19. storočia bol Salieri Mozartovým protivníkom, údajne na neho žiarlil a závidel mu jeho genialitu. Historická pravda je iná. Napriek tomu, že bol Mozart nesporne omnoho talentovanejší hudobník, mal Salieri u súčasníkov väčší úspech: zastával veľmi prestížnu a výnosnú funkciu riaditeľa divadla a dvorného kapelníka, pretože ako Talian sa tešil priazni dobovej módy, ktorá uprednostňovala Taliansko a taliansky štýl opery.

Za tejto situácie mohol skôr Mozart žiarliť na svojho uprednostňovaného talianskeho soka, najmä keď bola Salierimu často daná prednosť pred Mozartom pri objednávke novej opery pre dvor. Napriek tomu medzi nimi nebolo nijako silné nepriateľstvo. V septembri roku 1790 uviedol Mozart operu Cosi` fan tutte vo Frankfurte nad Mohanom a podnikol ďalšie koncertné turné. Takisto zložil niekoľko symfónií, menších komorných diel a muzikál Čarovná flauta, ktorý bol uvedený v periférnom divadle „Na Viedenke“ krátko pred Mozartovou smrťou. Aj keď sa Čarovná flauta na prvý pohľad javí ako obyčajná rozprávka, obsahuje celý rad radikálnych a slobodomurárskych motívov.

Na jeseň v roku 1791 sa Mozart nakazil infekčnou chorobou a 5. decembra zomrel. Jeho posledné dielo je Requiem. Existujú špekulácie, podľa ktorých, bol otrávený a ako nepohodlný odstránený; tie však neboli potvrdené. Istotou samozrejme ostáva, že Wolfgang Amadeus Mozart bol jedným z najväčších skladateľov vážnej hudby všetkých čias.

Fryderyk  Chopin bo poľský hudobný skladateľ.Jeho otec Nicolas bol francúzsky vysťahovalec, ktorý sa živil ako vychovávateľ detí aristokratov. Takto sa zoznámil s Justynou, chudobnejšou príbuznou jednej rodiny. Vzal si ju v roku 1806. Fryderyk bol ich druhým dieťaťom, mali už o tri roky staršiu dcéru Ludwiku. Pár mesiacov po jeho narodení dostal otec miesto vo varšavskom lýceu, a tak sa tam s celou rodinou presťahoval. O rok neskôr sa im narodilo tretie dieťa dcéra Izabela. O dva roky začal Nicolas Chopin popri práci v lýceu viesť aj súkromný chlapčenský internát.

Talent na pohľadanie

U Chopinovcov mala hudba dôležité miesto, otec hral na flaute a husliach, matka a sestra na klavíri. Prvé hodiny dostáva malý Fryderyk od svojej staršej sestry a už ako šesťročný chodí na hodiny k profesionálnemu učiteľovi českému hudobníkovi Vojtěchovi Živnému. Žiak rýchlo prekonal svojho učiteľa, ako sedemročný už nielen hrá, ale aj komponuje. Porovnávajú ho s Beethovenom a Mozartom. Prvú recenziu jeho skladateľského umenia uverejnia noviny, keď má iba osem rokov!

Chopina až do trinástich rokov vzdelávali doma, až potom nastúpil do lýcea, kde učil jeho otec. Bol nielen výborným hudobníkom, ale mal aj výtvarný talent a veľmi slušne kreslil. O tri roky neskôr začal trojročné štúdium na varšavskom konzervatóriu u skladateľa Jozefa Elsnera. Ten ho hodnotil ako hudobného génia.

Po skončení štúdií odchádza Fryderyk do Viedne. „Keď som sa objavil na javisku, privítali ma ováciami, po každej z variácií, ktorú som zahral, bol potlesk taký silný, že som nepočul orchester. Keď som skončil, tlieskali tak, že som sa musel vrátiť a hrať prídavok. Moje prvé vystúpenie bol úspech, aký som neočakával,“ napísal neskôr o prvom koncerte vo Viedni. Praha, Teplice, Drážďany boli jeho ďalšie zastávky pred návratom do Varšavy.

Francúzske občianstvo

V októbri má rozlúčkový koncert vo varšavskom Národnom divadle a 2. novembra 1830 odchádza z Poľska do Viedne. Má dvadsať rokov. O pár týždňov vo Varšave vypukne protiruské novembrové povstanie, ktoré je potlačené. Fryderyk sa už domov nevráti. Do Paríža prichádza na jeseň v roku 1831, ale nevie, či sa tam usadí. Berie hodiny hudby od prominentného klaviristu Friedricha Kalkbrennera a vo februári 1832 tam debutuje koncertom. Jeho technika hrania však nie je veľmi vhodná na veľké sály, ale ešte v tom istom roku ho predstavili bohatej bankárskej rodine Rothschildovcov. Práve jej patronát mu otvoril dvere do parížskych salónov.

V meste umenia sa spriatelil s ďalšími významnými umelcami z rôznych oblastí – Berliozom, Lisztom, Bellinim, Hillerom, Mendelssohnom, Heinem, Delacroixom. V Paríži sa mu páčilo. „Paríž je všetko, čo si človek môže želať, môžete sa tam zabávať, nudiť, smiať sa, plakať, robiť čokoľvek, čo vás poteší, a nikto na vás nezazerá. Sú tam tisícky ľudí, ktorí robia to isté čo vy, ale každý po svojom. Ani neviem, či je niekde viac virtuóznych klaviristov ako v Paríži,“ píše po svojom príchode v liste priateľovi. Verejne koncertoval zriedka, pravidelne však hrával v salónoch. Zarábal si komponovaním a učením. Začal používať francúzsky variant svojho mena Frédéric Chopin a neskôr získal aj francúzske občianstvo.

Romantické múzy

Aký by to bol osud jedného z najvýznamnejších hudobných skladateľov romantizmu, keby v ňom chýbala tragika a láska. Tragiku do Chopinovho života vniesla politická situácia jeho milovaného Poľska, ktoré trpelo pod ruskou nadvládou, a jeho zdravotný stav. Od detstva mal pľúcne problémy a čím bol starší, tým bol jeho zdravotný stav horší. Romantiku zasa vniesli do jeho života ženy. Jednou z jeho prvých inšpirácií  ešte v Poľsku za študentských čias bola študentka spevu Konstancja Gladkowska. V roku 1835 odišiel na liečenie do Karlových Varov, kde sa stretol s rodičmi. Netušil, že to bude ich posledné stretnutie. Po ceste do Paríža sa videl aj so starými priateľmi z Varšavy s rodinou Wodzinských. Ich dcéru Mariu spoznal vo Varšave ešte ako dieťa. Teraz mala šestnásť a Frédéric sa zamiloval. O rok neskôr, po lete s Wodzinskými v Mariánskych Lázňach, ju požiadal o ruku. Jej matka v princípe súhlasila, ale svadbu zatiaľ odložili, keďže Maria bola primladá a Chopin mal krehké zdravie. Predchádzajúcu zimu bol taký chorý, že sa dokonca objavili správy o jeho smrti. Zasnúbenie bolo tajné a svadba sa nakoniec nekonala. Potom sa Chopin zamiloval do poľskej kňažnej Delfiny Potockej. Aj ona, tak ako všetky ženy, bola preňho hudobnou inšpiráciou.

Netradičná žena

V októbri 1836 na párty, ktorú usporiadala Lisztova milenka, spoznal spisovateľku Aurore Dupinovú, čiže barónku Dudevantovú, ktorá používala mužský pseudonym George Sand. „Stretol som veľkú celebritu barónku Dudevantovú. Vôbec sa mi nepáči. Je v nej niečo odpudzujúce. Je to vôbec žena? Som naklonený pochybovať o tom,“ tvrdil Chopin. Tridsaťdvaročná spisovateľka však zažila niečo opačné. Chopin ju očaril, a tak u ich spoločného priateľa zisťovala, ako je na tom so vzťahmi, a plánovala ukončiť svoj aktuálny pomer, aby si s ním mohla začať.

V lete 1838 už bol Sandovej vzťah so Chopinom verejným tajomstvom. Na zimu odcestovali spolu so Sandovej dcérou a synom ako rodina na Malorku, kde malo slnečné počasie priaznivo ovplyvniť Frédéricove pľúca. Spočiatku bolo všetko v poriadku, neskôr sa však počasie zmenilo a jeho zdravotné problémy sa zhoršili. Nebol nadšený ani tamojšími lekármi. „Prvý mi povedal, že umriem, druhý, že dýcham z posledných síl, a tretí, že som už vlastne mŕtvy,“ sťažoval sa. Nakoniec museli z Malorky odísť. Istý čas strávili v Barcelone a Marseille, do Paríža sa vrátili v máji 1839. Ako postupovala jeho choroba, George prestávala byť jeho milenkou a stávala sa skôr jeho opatrovateľkou. Starostlivosť o chorého ju začala zaťažovať. Vo vzťahu sa objavili trhliny. Keď v roku 1847 vyšiel Sandovej román Lucrezia Floriani, v ktorom sa hudobník spoznal v jednej z hlavných postáv, bol to v podstate koniec ich desaťročného vzťahu.

Srdce vo Varšave

Vo februári 1848 odohral Chopin svoj posledný verejný koncert v Paríži a zamieril do Londýna. Na sklonku leta ho pozvala jeho obdivovateľka a žiačka Jane Stirlingová do Škótska, kde ho neskôr aj požiadala o ruku. Frédéric si však uvedomoval, že jeho dni sú spočítané, a nechcel žiť z veľkorysosti manželky, takže odmietol. V októbri spísal testament. Šestnásteho novembra odohral v Londýne svoj vôbec posledný verejný koncert na podporu poľských utečencov. Bol to však jeho omyl, pretože väčšina zúčastnených sa zaujímala viac o jedlo a tanec ako o jeho hru. Ešte v tom istom mesiaci sa ťažko chorý vrátil do Paríža. Nevládal učiť, jeho príjmy sa stenčili a musel predať časť nábytku a osobných vecí. Cítil sa čoraz horšie a túžil po stretnutí s rodinou. Jeho staršia sestra Ludwika pricestovala do Paríža v lete 1849. Brata si však dlho neužila. Tridsaťdeväťročný Frédéric umiera 17. októbra 1849 o druhej ráno. Bola pri ňom sestra a pár priateľov vrátane Sandovej dcéry Solange a jej manžela sochára Clésingera. Ten mu sňal posmrtnú masku a urobil aj odliatok jeho rúk.

Podľa poslednej vôle Chopinovi vybrali srdce, bál sa totiž, že ho pochovajú zaživa. Srdce uchovali v alkohole a jeho sestra ho neskôr odniesla do kostola sv. Kríža vo Varšave. Chopina pochovali až dva týždne po smrti, 30. októbra 1849, pretože chcel, aby mu na pohrebe znelo Mozartovo Requiem, ale v kostole Madeleine speváčky v zbore spievať nesmeli. Keďže ženské hlasy sú pre Requiem nevyhnutné, nakoniec ich schovali za čiernu oponu. George Sandovú na pohrebe nevideli.

Na hrob na parížskom cintoríne Père Lachaise so sochou od Clésingera nosia kvety jeho obdivovatelia dodnes.

Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič

Ruský skladateľ a pianista , vyrastal v ideálnom umeleckom prostredí , kedy otec , Dmitrii Boleslavovič , bol hudbymilovný inžinier a matka , Sofja VASILJEVNA , kedysi žiačka petrohradskej konzervatória , výborná pianistka . Preto už od 9 rokov hral na klavír , 1916-1918 navštevoval Glasserovu hudobnú školu a na jeseň 1919 , vo svojich trinástich rokoch bol prijatý na odporúčanie AK Glazunova na Leningradskej konzervatórium , kde študoval hru na klavír a skladbu . Po otcovej smrti prevzal značnú časť existenčných starostí o rodinu i seba a musel si zarábať hraním v kinách k nemým filmom . Prvý skladateľskej pokusy mal už za sebou a roku 1925 dokončil svoju absolventskou prácu , 1. symfóniu f moll op . 10 , ktorá mu v neuveriteľne krátkej dobe otvorila cestu do celého sveta .

Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič , ruský skladateľ , klavirista a hudobný pedagóg , sa narodil 25. septembra 1906 v Petrohrade . Vyrastal v umeleckom prostredí , vďaka svojmu hudobnému talentu bol považovaný za zázračné dieťa .

Na lenigradské konzervatóriu pod vedením AK Glazunova študoval hru na klavír a skladbu . Veľký úspech mala jeho absolventská práce - 1. symfónia f moll ( 1925 ) . Po štúdiách sa venoval ďalej komponovania , peniaze získaval hraním v kinách k nemým filmom . V roku 1927 získal ako klavírny virtuóz čestné uznanie na Chopinovom klavírnej súťaži vo Varšave .

Jeho vlastná tvorba je silne poznamenaná vtedajší ťaživou politickou situáciou v Rusku . Už satirická opera Nos z roku 1927 bola stalinovským režimom kritizovaná ako formalistická . V roku 1934 dokončil operu Lady Macbeth Mcenského Újezd ​​. Po jej uvedení sa opera počas nasledujúcich dvoch rokov dočkala 130 repríz . Napriek tomu v roku 1936 v denníku Pravda v článku nazvanom Chaos miesto hudby vyšla na túto operu zdrvujúcu kritika vyjadrujúce názor samotného Stalina . Šostakovič bol tu nazvaný formalistou , Nihilist a nezrozumiteľným moralista a bol označený za nepriateľa ľudu . Toto obvinenie sa v tej dobe prakticky rovnalo deportáciu do niektorého z gulagov .

Hoci Šostakovič nakoniec zatknutý nebol , jeho ďalší život a tvorba boli touto udalosťou silno ovplyvnené . Rok 1936 je taky začiatkom tzv Veľkého teroru vo vtedajšom Sovietskom zväze , kedy veľa zo skladatelových priateľov a známych bolo zatknutých alebo zabitých . Šostakovič žil a tvoril pod veľkým tlakom . Jeho tvorba potom zahŕňa ako čisto prorežimní kusy socialistického realizmu , tak majstrovské diela hraná neskôr na svetových pódiách .

V roku 1937 nastúpil ako učiteľ skladby na konzervatóriu v Leningradu . Po vypuknutí vojny s Nemeckom ( 1941 ) zostal v okupovanom Leningradu , kde začal komponovať svoju najznámejšie symfónie č 7 , Leningradská . Symfóniu dokončil po evakuácii do Kujbyševa ( dnešný Samary ) . Leningradská symfónia je jednou z najslávnejších a nejsymboličtějších orchestrálnych kompozícií hudby 20. storočia . V dobe svojho vzniku sa stala symbolom boja proti nemeckým okupantom a v priebehu rokov sa stala jednou z najhranejších a nejnahrávanějších diel tohto skladateľa .

Cez tento obrovský úspech bol Šostakovič v roku 1948 opäť vystavený útokom zo strany vtedajšieho režimu . Mnoho jeho diel bolo zakázané a jeho rodina bola donútená žiť prakticky v izolácii od spoločenského diania . Šostakovič sa živil komponovaním hudby k filmom . Cesta k rehabilitácii jeho tvorby sa otvorila až po Stalinovej smrti v roku 1953 .

Šostakovič je autorom 15 symfónií , symfonických básní ( Poprava Stenka Razina ) , svit ( Hamlet ) , predhriať na ruská a Kirgizská ľudová témy , inštrumentálnych koncertov ( dva klavírne , dva husľové , dva Violončelový ) , opier ( Nos , Lady Macbeth Mcenského radarov - Kateřina Izmajlovová ) , baletov ( Zlatý vek , Skrutka , Svetlý potok ) , operety Moskva - Čeremušky , kantáty Nad našou vlasťou slnka septembra , oratória Pieseň o lesoch , skladieb komorných a klavírnych ( 24 prelúdií a fug ) , hudby scénickej ( k Shakespearovu Hamletovi , k Majakovského hre Ploštica ) , filmové ( Mladá garda , Pád Berlína , Zlaté hory ) . Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič zomrel na rakovinu pľúc 9. augusta 1975 v Moskve.

Claude Debussy

Aram Chačaturjan